Písal sa január 1945

   Oslobodzovanie miest a obcí popradského a kežmarského okresu prebiehalo v poslednom januárovom týždni v roku 1945. Zo severovýchodu, od Starej Ľubovne, vstúpili na územie okresu Kežmarok divízie 107. streleckého zboru genpor. D. V. Gordejeva, ktorý bol začlenený do 1. gardovej armády genpor. A. A. Grečka. Tento zbor postupoval od Plavča smerom na Spišskú Starú Ves. Veľké boje sa odohrali najmä v oblasti Spišskej Magury. Od Starej Ľubovne smerom na Podolínec a Spišskú Belú postupoval 320. gardový strelecký pluk zo zostavy 129. streleckej divízie, ktorému velil mjr. A. P. Fokin. Ako prvá obec okresu Kežmarok bola 26. januára 1945 okolo 18.00 hod. oslobodená obec Toporec.  Ostatnú časť okresu Kežmarok a okres Poprad oslobodili vojská 18. armády genpor. A. J. Gastiloviča, v zostave ktorej bojoval aj 1. čs. armádny zbor v ZSSR pod velením brig. gen. L. Svobodu. Vojská tejto armády postupovali od Levoče a Spišskej Novej Vsi. Jeden prúd smeroval na Kežmarok a druhý na Poprad.

   Prístupy do údolia Popradu nepriateľ silne opevnil a úporne bránil i nasadením dosť silného delostrelectva. Dňa 25. januára 1945 vytlačili útvary 107. streleckého zboru nepriateľa z obranných postavení pri Kamienke vo smere Veľký Lipník a z obranných postavení posilnených samohybnými delami pri Lomničke vo smere Podolínec. Tým si uvoľnili dôležité smery pre oslobodenie prvých obcí a miest okresu Kežmarok zo severovýchodu. Jeden viedol severným úpätím Spišskej Magury na Spišskú Starú Ves a Nowy Targ, druhý údolím rieky Poprad ku Spišskej Belej do podtatranskej oblasti.

Kežmarok a Zamagurie

  Pri rýchlej zmene situácie na fronte  prebehla 21. januára 1945 v Kežmarku druhá vlna evakuácie všetkých obyvateľov nemeckej národnosti. Žiakov nemeckých škôl nacisti jednoducho naložili aj s učiteľmi na autá a odviezli do Nemecka. Vyvezený bol aj mestský archív a mestská pokladnica. Začiatkom januára 1945 bola zastavená výroba vo Weinovej textilke a jej majitelia a majstri tiež evakuovali. Bol vydaný rozkaz na demontáž strojového zariadenia a pripravoval sa aj odvoz strojov, surovín a výrobkov. Časť výrobkov sa Nemcom podarilo odviezť, no ďalším škodám zabránili členovia ilegálneho hnutia. Do podzemných kanálov ukryli textilný tovar, potraviny, dôležité súčasti strojového zariadenia, náradia a pokladňu. Plány nacistov na obranu Kežmarku sa stali nereálne. Rýchlim postupom frontu a jeho priblížením nebol čas na obranu mesta, ale ani na jeho zničenie. V posledných januárových dňoch ostali v meste iba deštrukčné skupiny, ktoré podmínovali mosty cez rieku Poprad, železničnú trať, poštu, sklady potravín, kasárne, textilnú továreň a ďalšie dôležité objekty. Vďaka zásahu niektorých duchaprítomných občanov mesta a pre krátkosť času nestihli Nemci svoje dielo skazy celkom zavŕšiť. Zničené boli iba niektoré sklady, mosty a pošta. Posledné nemecké jednotky opustili mesto 27. januára 1945 popoludní a odišli smerom na Veľkú Lomnicu.

  Ráno dňa 27. januára 1945 o 06.00 hod. prenikla prieskumná hliadka ČA do Spišskej Belej. Za ňou došli do mesta ďalší sovietski vojaci a po krátkej prestrelke Spišskú Belú oslobodili. V priebehu 27. januára 1945, po oslobodení Levoče, začali vojaci 1. čs. armádneho zboru v ZSSR prenasledovať ustupujúce nepriateľské jednotky v smere na Kežmarok. Severne nad obcou Ruskinovce, na okraji lesa, zaujal nepriateľ obranné postavenie a kryl prístupy na Kežmarok a Huncovce. V priebehu dňa československé jednotky pokračovali v postupe a prenikli ťažkým horským terénom ďalej na západ. Postup bol vo veľkom snehu a za snehovej fujavice veľmi ťažký. Na cestách boli zničené všetky mosty a naokolo bolo všetko zamínované. Všade, kde cesta prechádzala lesom, bola zatarasená veľkými zásekmi. Od nepriateľa vyčistili jednotky 1. čs. sam. brigády prvé obce a osady okresu Kežmarok od juhovýchodu – Hradisko, Ruskinovce, Vlkovce a Tvarožnú.

   Posledné nemecké jednotky opustili Kežmarok popoludní 27. januára 1945 a zničiť stihli len niekoľko skladov, mosty a poštu. Vo večerných hodinách okolo 22.00 hod. vstúpili do Kežmarku vojaci 3. práporu 1. čs. sam. brigády, ktorej veliteľom bol plk. J. Satorie. Spolu s nimi vstúpili do Kežmarku aj vojaci trestného oddielu, ktorému velil por. T. Bojko. Za nimi vstúpili do mesta aj sovietski vojaci a jednotky sovietskeho delostrelectva. 1. čs. sam. brigádu v tomto období podporoval sovietsky Stíhací protitankový delostrelecký pluk (IPTAP) a dve sovietske horské mínometné batérie. Kežmarok bol po príchode československých jednotiek takmer vyľudnený. Mesto vítalo svojich osloboditeľov vyzváňaním zvonov a nad mestským úradom zaviala československá zástava. Na mnohých domoch sa objavili biele zástavy s nápisom „Hitler kaput“. Taktiež ešte v ten večer, 27. januára 1945, bola oslobodená obec Vrbov jednotkami 3. čs. sam. brigády veliteľa brig. gen. K. Klapálka. V priebehu noci z 27. na 28. januára 1945 bol zdolaný aj odpor nepriateľských jednotiek nad obcou Ruskinovce.

   Jednotky nemeckej 253. pešej divízie, delostrelectvo a jednotky 1. maďarskej armády sa snažili držať úsek v smere Veľký Lipník – Spišská Stará Ves. Chceli tak hlavným silám zaistiť usporiadaný ústup na západ. Boje na tomto smere pokračovali aj 26. januára 1945, kedy sa Nemci postavili útočiacim sovietskym divíziám ešte raz na silnejší odpor na západných brehoch Dunajca pri Spišskej Starej Vsi. Napriek tomu, že nepriateľ sa na ústupových čiarach húževnato bránil až silou jedného pluku za podpory delostrelectva, bola v Zamagurí 26. januára 1945 oslobodená obec Lechnica. Ešte v ten istý deň bojové sily 107. streleckého zboru podporované kaťušami prekročili československo-poľskú hranicu pri Spišskej Starej Vsi v smere na Nowy Targ, prekonávajúc silný odpor nepriateľa na západných brehoch Dunajca. Dňa 27. januára 1945 bola oslobodená Spišská Stará Ves, významné administratívne a hospodárske centrum Zamaguria. Tento bojový úspech ČA bol citovaný aj v rozkaze vrchného veliteľa maršala Sovietskeho zväzu J. V. Stalina, č. 260 zo dňa 27. januára 1945, v ktorom vyjadril svoje veliteľské poďakovanie útvarom za preukázanú vynikajúcu bojovú činnosť. V Moskve vypálili z 224 diel dvadsať oslavných sálv, ako hold vojskám, ktoré sa pričinili o oslobodenie Spišskej Starej Vsi.

   I keď oblasť Spišskej Magury, v ktorej prebiehali ťažké boje, určite nebolo možno hodnotiť ako zvlášť vojensky dôležitú, neušetrili ju nemecké vojská od ničenia a drancovania. Vyhodené mosty, podmínované cesty v horských údoliach, zatarasené komunikácie a vykradnuté dediny presne vyznačovali ústupové cesty nemeckých vojsk. O niekoľko dní po bojoch prechádzal osadou Hágy (dnes Reľov) vojenský dopisovateľ moskovskej Pravdy. Od miestnych obyvateľov počul, ako tu nacisti kradli, ničili a strieľali. Mnoho z miestnych obyvateľov radšej odišlo do hôr alebo sa ukrývalo, len aby nepadli nacistom do rúk. Obyvatelia obcí pod Spišskou Magurou žiadali dopisovateľa, aby na stránkach Pravdy vyjadril za nich poďakovanie ČA.

Prepis rozkazu č. 260:

Сталин  И. В.

Приказ Верховного Главнокомандующего

27 января 1945 года

№ 260

ПРИКАЗ

ВЕРХОВНОГО ГЛАВНОКОМАНДУЮЩЕГО

Командующему войсками 4-го Украинского фронта

Генералу армии Петрову

Начальнику штаба фронта

Генерал-лейтенанту Корженевичу

Войска 4-го Украинского фронта, продолжая наступление в трудных условиях горно-лесистой местности в полосе Карпат, сегодня, 27 января, с боем овладели городами Вадовице, Спишска Нова Вес, Спишска Стара Вес и Левоча – важными узлами коммуникаций и опорными пунктами обороны немцев. В боях за овладение названными городами отличились войска генерал-полковника Москаленко, генерал-лейтенанта Воробьева, генерал-лейтенанта Гастиловича, генерал-майора Брилева, генерал-лейтенанта Бондарева, генерал-майора Шмыго, генерал-майора Гусева, генерал-майора Киселева, генерал-майора Василевского, полковника Буштрука, генерал-майора Ивановского, полковника Васильева, генерал-майора Бежко, генерал-майора Мельникова, генерал-лейтенанта Медведева, генерала бригады Свободы, генерал-майора Прохорова, генерал-майора Дударева, полковника Угрюмова, полковника Васильева, генерал-майора Фадеева, полковника Виноградова, подполковника Блюмина, генерала бригады Бочека, генерала бригады Клапалека; артиллеристы генерал-лейтенанта артиллерии Кариофилли, полковника Ченгеры, полковника Смирнова, полковника Соколова, полковника Шевченко, подполковника Карташова, полковника Цивчинского, полковника Никитина, подполковника Заикина, подполковника Плохунова, подполковника Орлянского, майора Хачатуряна, полковника Миронова, полковника Яковлева, полковника Савицкого, полковника Зильбербурга, полковника Силаева, подполковника Кодякова, майора Кулешова; танкисты генерал-майора танковых войск Широбокова, полковника Серова, полковника Александрова, полковника Писарихина, полковника Хопко, полковника Гаева; летчики генерал-лейтенанта авиации Жданова, генерал-майора авиации Изотова, полковника Обухова, генерал-майора авиации Лакеева; саперы генерал-майора инженерных войск Колесникова, полковника Журина, полковника Володина, полковника Ключникова; связисты генерал-лейтенанта Матвеева, полковника Тарунина, полковника Некрасова, майора Короткого. 

В ознаменование одержанной победы соединения и части, наиболее отличившиеся в боях за овладение городами Вадовице, Спишска Нова Вес, Спишска Стара Вес и Левоча, представить к награждению орденами.

Сегодня, 27 января, в 23 часа столица нашей Родины Москва от имени Родины салютует доблестным войскам 4-го Украинского фронта, в том числе чехословацкому корпусу генерала бригады Свободы, овладевшим поименованными городами, двадцатью артиллерийскими залпами из двухсот двадцати четырех орудий.

За отличные боевые действия объявляю благодарность руководимым Вами войскам, участвовавшим в боях за освобождение названных городов.

Вечная слава героям, павшим в боях за свободу и независимость нашей Родины!

Смерть немецким захватчикам!

Верховный Главнокомандующий

Маршал Советского Союза И. СТАЛИН

27 января 1945 года. № 260

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Preklad rozkazu č. 260:

Stalin  J. V.

Rozkaz hlavného veliteľa

27. januára 1945

č. 260

ROZKAZ

HLAVNÉHO VELITEĽA

Veliteľovi vojsk 4. Ukrajinského frontu

Generálovi armády Petrovovi

Náčelníkovi štábu frontu

Generálporučíkovi Korženevičovi

Vojská 4. Ukrajinského frontu, pokračujú v útoku v ťažkých podmienkach horskej a lesnatej oblasti v pohorí Karpát, dnes, 27. januára, v bojoch sa zmocnili miest Vadovice, Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves a Levoča – dôležitými uzlami komunikácií a opornými bodmi nemeckej obrany. V bojoch za oslobodenie spomínaných miest sa vyznamenali vojská generálplukovníka Moskalenka, generálporučíka Vorobjeva, generálporučíka Gastiloviča, generálmajora Brileva, generálporučíka Bondareva, generálmajora Šmiga, generálmajora Guseva, generálmajora Kiseleva, generálmajora Vasiljevského, plukovníka Buštruka, generálmajora Ivanovského, plukovníka Vasiljeva, generálmajora Bežka, generálmajora Meľnikova, generálporučíka Medvedeva, brigádneho generála Svobodu, generálmajora Prochorova, generálmajora Dudareva, plukovníka Ugrjumova, plukovníka Vasiljeva, generálmajora Fadejeva, plukovníka Vinogradova, podplukovníka Bljumina, brigádneho generála Bočeka, brigádneho generála Klapálka; delostrelci generálporučíka delostrelectva Kariofilia, plukovníka Čengeryho, plukovníka Smirnova, plukovníka Sokolova, plukovníka Ševčenka, podplukovníka Kartašova, plukovníka Civčinského, plukovníka Nikitina, podplukovníka Zajkina, podplukovníka Plochunova, podplukovníka Orljanského, majora Chačaturjana, plukovníka Mironova, plukovníka Jakovleva, plukovníka Savického, plukovníka Ziľberburga, plukovníka Silajeva, podplukovníka Kodjakova, majora Kulešova; tankisti generálmajora tankových vojsk Širobokova, plukovníka Serova, plukovníka Alexandrova, plukovníka Pisarichina, plukovníka Chopka, plukovníka Gajeva; letci generálporučíka letectva Ždanova, generálmajora letectva Izotova, plukovníka Obuchova, generálmajora letectva Lakejeva; ženisti generálmajora technických vojsk Kolesnikova, plukovníka Žurina, plukovníka Volodina, plukovníka Ključnikova; spojári generálporučíka Matvejeva, plukovníka Tarunina, plukovníka Nekrasova, majora Korotkého.

Na počesť získaného víťazstva všetky jednotky, ktoré sa najviac vyznamenali v bojoch za oslobodenie Vadovíc, Spišskej Novej Vsi, Spišskej Starej Vsi a Levoče, navrhujem vyznamenať radmi.

Dnes, 27. januára, o 23. hodine hlavné mesto našej vlasti Moskva v mene vlasti pozdravuje hrdinské vojská 4. Ukrajinského frontu, vrátane československého zboru brigádneho generála Svobodu, za dobytie menovaných miest, dvadsiatimi delostreleckými salvami z dvestodvadsiatichštyroch diel.

Za vynikajúce bojové činy udeľujem poďakovanie veliteľom vojsk, ktoré sa zúčastnili v bojoch za oslobodenie uvedených miest.

Večná sláva hrdinom, padlým v bojoch za slobodu a nezávislosť našej vlasti!

Smrť nemeckým okupantom!

Hlavný veliteľ

Maršal Sovietskeho zväzu J. STALIN

27. januára 1945. Č. 260

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

   Dňa 28. januára 1945 o 03.00 hod. ráno boli oslobodené Huncovce a do večera oslobodili vojaci 3. čs. sam. brigády v súčinnosti s jednotkami ČA Starú Lesnú, Novú Lesnú, Smokovce a Tatranskú Polianku. 1. čs. sam. brigáda sa 28. januára 1945 po krátkom odpočinku sústredila v oblasti Huncoviec a Veľkej Lomnice. Vo večerných hodinách sa začala spolu so 108. gardovým samohybným delostreleckým plukom, ktorého veliteľom bol mjr. P. V. Frolov, presúvať od Huncoviec smer Štrba.

   29. januára 1945 navštívil Weinovu textilnú továreň v Kežmarku (neskôr Tatraľan) náčelník politického oddelenia 18. armády genmjr. L. I. Brežnev (sovietsky politik, v rokoch 1964-1982 najvyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu) spolu so skupinou sovietskych dôstojníkov. Prezreli si celú továreň a informovali sa, ako sa podarilo zachrániť niektoré stroje a čo sa bude vo fabrike v najbližšom období robiť. Po skončení návštevy sa Brežnev so svojim sprievodom, zástupcami mesta a továrne nechal na pamiatku vyfotografovať pred budovou textilky. Fotografiu vyhotovil dôstojník ČA M. M. Levin. Bola to jediná fotografia takéhoto druhu v bývalom Československu. Na svojej ceste sa ešte v ten deň genmjr. L. I. Brežnev zastavil aj v Baťových závodoch vo Svite a v Štrbe sa stretol s veliteľom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR brig. gen. L. Svobodom.

   Ihneď po oslobodení okresu Kežmarok začali na jeho území vykonávať svoju činnosť príslušníci 1. čs. samostatného ženijného práporu. 27. januára 1945 prápor v spolupráci so sovietskymi ženistami postavil štyri krátke mosty, o ktorých sa bohužiaľ nedochovali žiadne bližšie podrobnosti. Tiež bojoval s veľkým množstvom snehu, v závejoch jeho príslušníci vybudovali tri objazdy. Dňa 28. januára 1945 pokračovali s odmínovávaním Levočských Kúpeľov. Ďalej prápor opravoval a odstraňoval dva zamínované záseky na ceste Levoča – Kežmarok. Na týchto prekážkach zanechal nepriateľ dohromady 55 mín, ďalších 35 mín bolo nájdených na ceste Ľubica – Vrbov a pri čistení ubytovacieho priestoru 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Súčasne príslušníci práporu postavili pri obci Ruskinovce dva krátke 6-metrové mosty o nosnosti 9 ton. Neskoro večer uskutočnili hliadky prieskum cesty Ľubica – Kežmarok a mostov v Kežmarku. Za tmy sem dorazila 2. rota, ktorej sa podarilo opraviť poškodený betónový most v objekte kasární a upraviť brod pri ďalšom zničenom moste. 1. rota v noci zhotovila objazd na ceste Ľubica – Kežmarok, pričom opäť robil problémy sneh. Hospodárska správa, tyl práporu i jednotlivých rôt sa v tej dobe presunuli za výkonnými jednotkami do Ľubice. Z budovaním ďalšieho mosta začali 29. januára 1945 pri Vrbove. Tento most o nosnosti 10 ton však zostal nedokončený, pretože kompletný prápor dostal rozkaz k presunu do Popradu. Súčasne s tým vykonávala jednotka aj ďalšiu činnosť – vyslala hliadku s automobilom Dodge na prieskum cesty Kežmarok – Spišská Belá – Šarpanec – Tatranská Kotlina. Podarilo sa tam zneškodniť 26 mín, ale pri otáčaní narazil automobil na ďalšiu mínu a bol poškodený.

Náčelník politického oddelenia 18. armády L. I. Brežnev v oslobodenom Kežmarku, január 1945

Poprad, Hornádska dolina a Vysoké Tatry

  V dňoch 20. až 25. januára 1945 začala evakuácia miestnych Nemcov. Gestapo ešte začalo zatýkať občanov mesta podozrivých z ilegálnej činnosti. Nemecké vojská sa dlho pripravovali na obranu Popradu, ktorý bol hlavnou bránou pri vstupe do Liptovskej kotliny. Nakoniec ho však nestačili ani brániť a pod tlakom blížiacich sa sovietskych vojsk mesto dňa 27. januára 1945 opustili. Tesne pred odchodom popoludní 27. januára 1945 nemecká komandatúra vydáva rozkaz, aby sa pred Redutou sústredili všetci muži vo veku 18 až 40 rokov za účelom evakuácie. Nikto sa však nedostavil. Posledné nepriateľské jednotky ustúpili smerom na Svit. Boli to vojská nemeckej 254. pešej divízie a časti maďarskej 2. záložnej pešej a 16. pešej divízie. Časť maďarských jednotiek ustupovala aj smerom na Spišské Bystré. Okolo 16.00 hod. sú ulice mesta ako vymreté, obyvateľstvo sa poukrývalo vo svojich domoch. Pohybujú sa tu len menšie skupiny nemeckých a maďarských vojakov. Dňa 27. januára 1945 okolo 17.00 hod. začali do Popradu prichádzať jednotky nemeckého ťažkého delostrelectva – dve delostrelecké batérie. Začali sa rozostavovať pozdĺž námestia. Obyvatelia delostrelcov z úkrytov pozorovali a s úzkosťou očakávali, čo sa bude diať. Asi po hodine však delostrelectvo zrušilo svoje postavenie a dalo sa na ústup smerom na Svit. V tento deň už celé odpoludnie pracovali na území mesta deštrukčné jednotky nemeckej armády. V meste zakladali požiare, napr. v leteckých kasárňach, na píle a inde. Večer okolo 20.30 hod. začali prvé explózie. Ustupujúce nemecké vojská nemali čas všetko zničiť, pri ústupe hlavne rabovali. Zničili most nad železnicou na ceste do Veľkej, most cez rieku na ceste do Spišskej Soboty a čiastočne poškodili niektoré budovy. Na železničnej stanici vyhodili do vzduchu vlak naložený výbušninami. Nemecké deštrukčné jednotky mali v pláne zničiť ešte ďalšie budovy a civilné objekty, napr. okresný súd, obchodnú akadémiu, všetky kostoly, pivovar, múzeum, Redutu a ostatné mosty. Zásluhou členov Civilnej protileteckej ochrany plánovaný zámer neuskutočnili. Členovia CPO sa dohodli s nemeckým veliteľom, že im bude dodaný alkohol a potraviny, aby neuskutočnili plánované ničenie mesta. Nemcov v byte jedného člena CPO pohostili jedlom a postupne ich opili. Posledná nemecká deštrukčná jednotka odišla z Popradu 28. januára 1945 asi okolo 03.15 hod. smerom na Svit. V ten istý deň o 06.15 hod. vstúpili do Popradu v smere od Hozelca prvé hliadky Červenej armády. Boli to vojaci 2. práporu mjr. A. Chalilova z 229. streleckého pluku 8. streleckej divízie, ktorej veliteľom bol plk. N. S. Ugrjumov. Od Gánoviec došli do Popradu ďalšie jednotky streleckého pluku. Na tento okamžik si spomína Popradčan Ľudovít Vartovník: „Nedá sa vysloviť radosť, ktorá panovala pri zvítaní sa s červenoarmejcami. Na každom kroku, každej ulici, kde sa len objavil sovietsky vojak, bolo objímanie a bozkávanie našich ľudí s osloboditeľmi. Na to sa nedá len tak ľahko zabudnúť.“

  V druhom slede prichádzali do Popradu jednotky 24. streleckej divízie a ďalšie sovietske útvary. Popoludní vstúpila do Popradu aj delostrelecká batéria npor. B. K. Bunaka z 500. guľometno-delostreleckého práporu 159. pevnostnej brigády, ktorej velil plk. I. N. Vinogradov. V smere od Hrabušíc a Betlanoviec postupovala Hornádskou dolinou 138. strelecká divízia plk. V. E. Vasilieva. Jednotky tejto divízie oslobodili obce popradského okresu v smere Spišský Štiavnik – Kravany – Liptovská Teplička. V Moskve na túto počesť ešte v ten deň o 23.00 hod. zaznelo 12 sálv zo 124 diel. Oslobodenie Popradu hodnotili aj v rozkaze č. 263 hlavného veliteľa Červenej armády ako veľmi významný čin. Na počesť vyznamenali osloboditeľské jednotky a udelili im čestný názov „Popradské“.

  Nemecké jednotky už 27. januára 1945 vo večerných hodinách začali ustupovať zo Spišského Štiavnika cez Spišské Bystré do Vikartoviec, kde sa zastavili. Nepredpokladali totiž taký rýchly postup sovietskych vojsk. Ráno 28. januára 1945 čelné hliadky 138. streleckej divízie dorazili do Spišského Štiavnika a Hranovnice. Cesta do Spišského Bystrého bola zamínovaná, no napriek tomu však občania obce okolo 10.30 hod. uvideli prvé sovietske hliadky. Niekoľkí maďarskí vojaci, ktorí sa po ústupe ubytovali v Spišskom Bystrom, sa vzdali sovietskym vojskám. Sovietske jednotky pokračovali v postupe ďalej smerom na Kravany. Nemci začali z Vikartoviec ustupovať a posledné nemecké jednotky opustili dedinu okolo 11.00 hod. Približne v rovnakom čase vstúpila v smere od Kravian do Vikartoviec sovietska prieskumná hliadka na koňoch. Liptovskú Tepličku oslobodili na druhý deň, 29. januára 1945.

Prepis rozkazu č. 263:

Preklad rozkazu č. 263:

Stalin  J. V.

Rozkaz hlavného veliteľa

28. januára 1945

č. 263

ROZKAZ

HLAVNÉHO VELITEĽA

Veliteľovi vojsk 4. Ukrajinského frontu

Generálovi armády Petrovovi

Náčelníkovi štábu frontu

Generálporučíkovi Korženevičovi

Vojská 4. Ukrajinského frontu, pokračujú v útoku v ťažkých podmienkach horskej a lesnatej oblasti v pohorí Karpát, dnes, 28. januára, dobyli veľké administratívne centrum Československa mesto Poprad – dôležité stredisko dopravy a oporný bod obrany protivníka. V bojoch za dobytie mesta Poprad sa vyznamenali vojská generálporučíka Gastiloviča, generálmajora Brileva, generálporučíka Gordejeva, brigádneho generála Svobodu, brigádneho generála Bočeka, generálporučíka Medvedeva, plukovníka Satorie, brigádneho generála Klapálka, plukovníka Ugrjumova, plukovníka Vasilieva, plukovníka Vinogradova; delostrelci plukovníka Čengeryho, plukovníka Savického, plukovníka Jakovleva, majora Trepenoka, podplukovníka Pismerova; tankisti plukovníka Serova, majora Frolova; letci generálporučíka letectva Ždanova, generálmajora letectva Izotova, generálmajora letectva Koteľnikova, generálmajorа letectva Golovina, plukovníkа Obuchova, generálmajorа letectva Lakeeva, generálmajora letectva Uchova; ženisti plukovníka Žurina, plukovníka Kľučnikova; spojári plukovníkа Nekrasova, majora Korotkova.

Na počesť víťazstva všetky jednotky, ktoré sa najviac vyznamenali v bojoch za dobytiе mesta Poprad, navrhujem pomenovať “Popradské” a udeliť im vyznamenania.

Dnes, 28. januára, o 23. hodine hlavné mesto našej vlasti Moskva v mene vlasti pozdravuje hrdinské vojská 4. Ukrajinského frontu, vrátane československého zboru brigádneho generála Svobodu, ktoré oslobodili mesto Poprad, dvanástimi delostreleckými salvami zo stodvadsiatichštyroch diel.

Za vynikajúce bojové činy udeľujem poďakovanie veliteľom vojsk, ktoré sa zúčastnili v bojoch za oslobodeniе Popradu.

Večná sláva hrdinom, padlým v bojoch za slobodu a nezávislosť našej vlasti!

Smrť nemeckým okupantom!

Hlavný veliteľ

Maršal Sovietskeho zväzu J. STALIN

28. januára 1945. Č. 263

Sovietski protilietadloví delostrelci nad Popradom

   1. čs. armádny zbor po oslobodení Kežmarku postupoval ďalej dvoma smermi. V jednom smere cez Tatranskú Lomnicu a Starý Smokovec, pozdĺž cesty až po Štrbské Pleso postupovala 3. čs. brigáda. Na svojom postupe očisťovala od nepriateľa tatranské osady a po oslobodení Vysokých Tatier sa sústredila pri Štrbe. V druhom smere sa presúvala cez Veľkú Lomnicu a Poprad, cez Svit a Lučivnú 1. čs. brigáda spolu so 108. gardovým samohybným delostreleckým plukom. Taktiež sa sústredili v priestore Štrba, kde vystriedali 17. gardový strelecký zbor.

  Oslobodenie okresu Poprad bolo zakončené 29. januára 1945. V priebehu 29. januára 1945 sa v Štrbe a okolí sústredili jednotky 1. a 3. čs. samostatnej brigády. Svoje veliteľstvo si tu zriadila aj sovietska 18. armáda – štáb bol umiestnený na rímskokatolíckej fare, 1. čs. armádny zbor mal štáb umiestnený v dome Michala Chalúpku. 29. januára 1945 krátko po 15.00 hod. prieskumná rota a prápor samopalníkov por. Laufra vyrazili zo Štrby smer Važec. Po delostreleckom prepade sa museli stiahnuť späť do Štrby. Vo Važci nepriateľ zaujal kruhovú obranu a mal k dispozícii aj delostrelectvo a tanky. Zosilnená rota samopalníkov pod velením ppor. Hundu vyrazila o 17.00 hod. znovu na Važec. Okolo 20.00 hod. zaútočili na Važec hlavné sily 3. práporu 1. čs. brigády za podpory niekoľkých sovietskych samohybných diel. Útok bol znovu odrazený. Počas tohto útoku padol veliteľ 3. práporu škpt. pech. Engel. Až na tretí pokus sa okolo 23.00 hod. podarilo Važec oslobodiť. 

  Obyvatelia oboch podtatranských okresov vítali osloboditeľov a armáde dodávali povozy k odvážaniu munície, pomáhali pri stavbe mostov, zásobovali vojsko uhlím, poskytovali ubytovanie a stravu vojakom, dodávali obilie, múku a mäso, odpratávali snehové záveje a pod. V Matejovciach bola zriadená poľná nemocnica Červenej armády. Taktiež v Poprade a Svite (v budove dievčenského internátu) boli koncom januára 1945 zriadené poľné nemocnice, ktoré slúžili na doliečovanie vojakov ranených v ďalších bojoch pri oslobodzovaní nášho regiónu.

  Dňa 31. januára 1945 československé jednotky a jednotky ČA postúpili až k Východnej, kde nepriateľ zaujal obranné postavenie. V priebehu dňa bol odpor zdolaný a nepriateľ bol donútený k ďalšiemu ústupu smerom na Liptovský Mikuláš.

  Okrem toho, že Poprad bol prvým mestom, z ktorého bol po oslobodení vypravený prvý vlak v rámci Československej republiky, mal aj iné prvenstvá. V Poprade bol usporiadaný prvý koncert Armádneho umeleckého súboru Víta Nejedlého. Sála bola vtedy neuveriteľne naplnená a ľudia účinkujúcim búrlivo tlieskali. Práve v Poprade bola zborová 120-členná hudba rozdelená do všetkých brigád (spomienka Štefy Petrovej-Nejedlej). V Poprade sa konala aj prvá slávnostná vojenská prehliadka. Všetci, ktorí sa jej vtedy zúčastnili, na ňu spomínajú ako na nezabudnuteľnú. Na námestí v Poprade stála nastúpená popradská posádka, po dlhých šiestich rokoch okupácie a v pozadí sa vypínali končiare Vysokých Tatier (spomienka genpor. Františka Šádeka). Pár dní po oslobodení Popradu sa do popradskej tlačiarne presťahovala frontová tlačiareň. V tú dobu po prvýkrát začal vychádzať časopis vojakov 1. čs. armádneho zboru „Bojovník“, ktorý vychádzal trikrát do týždňa. Začiatkom februára 1945 začal vychádzať ďalší časopis, určený pre občanov okresu „Nová sloboda“ (spomienka Jána Fedora). V marci 1945 bol v Poprade založený Ústredný dom Československej armády.

  V smere od Kežmarku sa 29. januára 1945 začali do Popradu presúvať vojaci ženijného práporu. Museli sa presúvať peši, lebo zásoby pohonných hmôt sa im takmer vyčerpali. Počas pochodu na Poprad vybudovali ženisti na trase niekoľko objazdov a zneškodnili celkom 122 mín. 30. januára 1945 dve ženijné hliadky vykonávali odmínovanie pomerne dlhého úseku cesty Poprad – Štrba – Východná, pričom zneškodnili 72 mín. Obe roty sa následne na troch Studebakeroch premiestnili do Východnej. Hospodárska správa a tylo zostali v Poprade.       

Veliteľ: generálplukovník Andrej Antonovič Grečko

Náčelník štábu: generálporučík Alexander Grigorievič Baťuňa

Na oslobodzovaní okresu Kežmarok sa podieľali tieto útvary 1. gardovej armády:

107. strelecký Karpatský zbor

Veliteľ: generálmajor Dmitrij Vasilievič Gordejev

V jeho zostave boli začlenené:

129. gardová Žitomírska strelecká divízia

Veliteľ: generálmajor Timofej Ustinovič Grinčenko

Zloženie 129. gardovej Žitomírskej streleckej divízie:

• 320. gardový strelecký pluk  (veliteľ A. P. Fokin)
• 325. gardový strelecký pluk  (veliteľ N. D. Aleksenko)
• 330. gardový strelecký pluk  (veliteľ J. I. Kantarija)
• 115. gardový samostatný stíhací protitankový oddiel
• 110. gardová prieskumná rota
• 124. gardový ženijný prápor
• 127. gardový samostatný spojovací prápor
• 119. zdravotnícky prápor

Plný názov divízie:

129. gardová Žitomírska Radom Červenej zástavy a Radom Suvorova vyznamenaná strelecká divízia

  Sformovala sa 9. októbra 1943 reorganizáciou 176. streleckej divízie. Bola premiestnená s Tamanského poloostrova do priestoru Kyjeva, koncom novembra 1943 bola premiestnená na prístupové cesty k Žitomíru. 129. gardová strelecká divízia sa zúčastnila bojov v Žitomírsko-berdičevskej, Ľvovsko-sandomírskej, Východokarpatskej, Karpatsko-užhorodskej, Západokarpatskej operácie, bojov o Ostravu a Prahu. 13. februára 1944 bol 129. gardovej streleckej divízii udelený čestný názov „Žitomírska“. Od 6. júla 1944 bol veliteľom divízie genmjr. T. U. Grinčenko. Od 1. októbra 1944 bola zaradená do zostavy 107. streleckého zboru 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu. Na Slovensku sa zúčastnila bojov v priestore Stakčína, Cabova, bojov o Prešov, Starú Ľubovňu, Podolínec, v okrese Kežmarok oslobodenia Toporca, Vojňan, Spišskej Belej a Spišskej Starej Vsi. V Poľsku sa zúčastnila bojov o Nowy Targ. Rozpustená bola v roku 1947.  

 167. strelecká Sumsko-Kyjevská divízia

Veliteľ: plukovník Ivan Dmitrijevič  Drjachlov

Zloženie 167. streleckej Sumsko-Kyjevskej divízie:

• 465. strelecký pluk  (veliteľ E. I. Semibratov)
• 520. strelecký pluk „Drogobyčský“ (veliteľ B. A. Rabinovič)
• 615. strelecký pluk  (veliteľ S. N. Dubov)
• 576. delostrelecký pluk  (veliteľ A. V. Jakovlev)  
• 177. samostatný protitankový oddiel
• 200. prieskumná rota
• 180. samostatný ženijný prápor  (veliteľ G. F. Samojlovič)
• 286. samostatný spojovací prápor
• 182. zdravotnícky prápor

Plný názov divízie:

167. strelecká Sumsko-Kyjevská dvakrát vyznamenaná Radom Červenej zástavy divízia

  Divízia sa sformovala v decembri 1941 v priestore mesta Suchoj Log, Sverdlovská oblasť, ako 438. strelecká divízia. 7. januára 1942 sa premenovala na 167. streleckú divíziu. V auguste 1942 viedla obranné boje pri Voroneži. Od januára do marca 1943 sa divízia nachádzala v obrane pod mestom Sumy. 28. septembra 1943 prešla rieku Dneper v priestore mesta Vyšgorod. 6. novembra 1943 jednotky divízie zvádzali boj o Kyjev. 167. strelecká divízia sa zúčastnila bojov vo Voronežsko-charkovskej, Kyjevskej, Žitomírsko-berdičevskej, Korsuň-ševčenkovskej, Ľvovsko-sandomírskej, Východokarpatskej, Západokarpatskej, Košicko-popradskej, Moravsko-ostravskej a Pražskej operácie. 2. septembra 1943 bol 167. streleckej divízii udelený čestný názov „Sumská“ a 7. novembra 1943 „Kyjevská“. Od 1. septembra 1944 bola zaradená do zostavy 107. streleckého zboru 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu. Od 25. júla 1944 do 5. februára 1945, teda aj v čase oslobodzovania okresu Kežmarok, bol veliteľom divízie plk. I. D. Drjachlov. Počas oslobodzovania Československa sa jednotky divízie zúčastnili oslobodenia Sobraniec, Michaloviec, obcí Zamaguria v okrese Kežmarok, bojov o Ostravu, Olomouc a Prahu. V Poľsku divízia oslobodila Nowy Targ. Po skončení vojny bola divízia dislokovaná v meste Borščov v Ternopoľskej oblasti.      

Veliteľ: generálporučík Anton Josifovič Gastilovič

Náčelník štábu: generálmajor Nikita Grigorjevič Brilev

Na oslobodzovaní okresov Poprad a Kežmarok sa podieľali tieto útvary 18. armády:

17. gardový strelecký zbor

Veliteľ: generálporučík Nikifor Vasilievič Medvedev

V jeho zostave boli začlenené:

8. strelecká Jampolská divízia

Veliteľ: plukovník Nikolaj Stepanovič Ugrjumov

Zloženie 8. streleckej Jampolskej divízie:

• 310. gardový strelecký pluk  (veliteľ A. A. Tokin)
• 229. strelecký pluk  (veliteľ D. M. Megrelišvili)
• 151. strelecký pluk  (veliteľ V. T. Zavaľňuk)
• 62. delostrelecký pluk  (veliteľ ?)
• 108. samostatný stíhací protitankový oddiel
• 21. samostatný ženijný prápor
• 2. prieskumná rota
• 61. samostatný spojovací prápor
• 77. zdravotnícky prápor

Plný názov divízie:

8. strelecká Jampolská divízia vyznamenaná Radom Červenej zástavy a Radom Suvorova

  Sformovala sa 25. decembra 1941 v Stredoázijskom vojenskom okruhu, v mestách Semipalatinsk a Ajaguz ako 458. strelecká divízia. V roku 1942 bola premenovaná na 8. streleckú divíziu. Zúčastnila sa Voronežsko-kastornenskej, Východokarpatskej a Pražskej útočnej operácie, Kurskej bitky, prekročila rieky Dneper, Desna a Pripjať, obrany mesta Mcensk, oslobodenia miest Kromy, Novgorod-Severskij a Černigov. 9. marca 1943 bol divízii udelený čestný názov „Jampolská“. Od 27. septembra 1944 bol veliteľom divízie plk. N. S. Ugrjumov. Od 1. decembra 1944 bola zaradená do zostavy 17. gardového streleckého zboru 18. armády 4. ukrajinského frontu. Zúčastnila sa oslobodzovania východného Slovenska. Koncom januára 1945 sa 8. strelecká divízia zúčastnila oslobodzovania Popradu a okolia, následne sa zúčastnila bojov o Liptovský Mikuláš. Po oslobodení Slovenska sa zúčastnila bojov na Morave. 9. februára 1945 bol divízii udelený Rad Červenej zástavy a 3. mája 1945 Rad Suvorova II. stupňa. Svoju bojovú púť zakončila 8. strelecká divízia v Prahe. 29. júna 1945 bola divízia rozpustená.  

138. strelecká Karpatská divízia 

Veliteľ: plukovník Vasilij Efimovič Vasiliev

Zloženie 138. streleckej Karpatskej divízie:

• 344. strelecký pluk  (veliteľ F. F. Armejev)
• 650. strelecký pluk  (veliteľ ?) 
• 768. strelecký pluk  (veliteľ A. P. Petrov)
• 295. delostrelecký pluk  (veliteľ ?)
• 284. samostatný stíhací protitankový oddiel
• 230. prieskumná rota
• 179. ženijný prápor
• 203. samostatný spojovací prápor
• 135. zdravotnícky prápor

Plný názov divízie:

138. strelecká Karpatská divízia vyznamenaná Radom Suvorova a Radom Bohdana Chmeľnického

  138. strelecká divízia prešla slávnu bojovú púť. Začala sa formovať 7. septembra 1939 v Kalininskej oblasti na základoch 301. streleckého pluku 48. streleckej divízie M. I. Kalinina. Od novembra 1939 do februára 1940 sa zúčastnila sovietsko-fínskej vojny. Na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny v roku 1941 zaujala obranu na hraniciach s Tureckom. V rokoch 1942-1943 sa divízia zúčastnila bitky o Stalingrad. Druhýkrát sa sformovala v máji až júni 1943 na základoch 6. samostatnej brigády morskej pechoty a 109. samostatnej streleckej brigády. 31. októbra 1944 bol 138. streleckej divízii udelený čestný názov „Karpatská“. Od 17. februára 1944 bol veliteľom divízie plk. V. E. Vasiljev. Od 1. decembra 1944 bola zaradená do zostavy 17. gardového streleckého zboru 18. armády 4. ukrajinského frontu. Divízia sa zúčastnila bojov o Stalingrad, Korsuň-ševčenkovskej operácie,  bojov v Karpatoch, o Dargovský priesmyk, o oslobodenie Hornádskej doliny v okrese Poprad, bojov o Liptovský Mikuláš, oslobodenia Žiliny a bojov o Ostravu. Rozpustená bola v roku 1946. 

24. strelecká Samaro-Uľjanovská divízia

Veliteľ: generálmajor Fjodor Alexandrovič Prochorov

Zloženie 24. streleckej Samaro-Uľjanovskej divízie:

• 7. strelecký pluk  (veliteľ V. P. Minakov)
• 168. strelecký pluk  (veliteľ F. J. Malyšev)
• 274. strelecký pluk  (veliteľ G. A. Bondarenko)
• 160. delostrelecký pluk  (veliteľ A. A. Borovin)
• 370. samostatný protilietadlový oddiel
• 52. samostatný protitankový delostrelecký oddiel
• 8. samostatná prieskumná rota
• 56. samostatný spojovací prápor
• 73. samostatný ženijný prápor
• 66. zdravotnícky prápor

Plný názov divízie:

24. strelecká Samaro-Uľjanovská Berdičevská trikrát vyznamenaná Radom Červenej zástavy, Radom Suvorova II. stupňa a Radom Bohdana Chmeľnického II. stupňa vyznamenaná Železná divízia

  Bola sformovaná v júli 1918 v Simbirskej gubernii (Uľjanovská oblasť) ako 1. Simbirská pechotná divízia. V novembri 1918 bola premenovaná na 24. streleckú divíziu. Za zásluhy v Ruskej občianskej vojne bolo divízii v roku 1918 udelené čestné pomenovanie „Železná“ a v roku 1920 „Samarská“. Divízii bol udelený aj Rad Červenej zástavy. Od júla 1924 sa nazývala 24. Samaro – Uľjanovská Železná strelecká divízia. Zúčastnila sa sovietsko-fínskej vojny, za čo jej bol udelený druhý Rad Červenej zástavy. Pred začatím sovietsko-fínskej vojny bola divízia dislokovaná v Leningrade. 13. júla 1940 bola divízia premiestnená do Bieloruska. Na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny bola v zostave 13. armády a zúčastnila sa obranných bojov v Bielorusku. Pod nátlakom značných síl nepriateľa utrpela veľké straty a následne bola rozpustená. Začiatkom roka 1942 bola 24. strelecká divízia vo Volgogradskej oblasti znovu sformovaná. Následne sa zúčastnila bojov pod Stalingradom. V januári 1944 bol divízii za bojové zásluhy udelený čestný názov „Berdičevská“. Od 1. októbra 1944 sa 24. strelecká divízia nachádzala v zostave 18. armády 4. ukrajinského frontu. Okrem Stalingradskej bitky sa jednotky divízie zúčastnili Donbasskej operácie, oslobodenia ľavobrežnej Ukrajiny, Žitomírsko-berdičevskej, Proskurovsko-černovickej, Ľvovsko-sandomírskej, Východokarpatskej, Západokarpatskej, Moravsko-ostravskej a Pražskej operácie. Od januára 1942 do mája 1945 bol veliteľom divízie plk. F. A. Prochorov (od roku 1943 generálmajor). Na území Československa sa zúčastnila oslobodzovania východného Slovenska, bojov o Dargovský priesmyk, oslobodenia Margecian a Levoče. 28. januára 1945 jednotky 24. streleckej divízie v druhom slede vstúpili do Popradu. Ďalej sa zúčastnili bojov pri Liptovskom Mikuláši, v priestore Milówka – Sól (Poľsko), bojov o Ostravu a oslobodenia východných a stredných Čiech. 10. júla 1945 bola divízia rozpustená a jej názov bol udelený 294. streleckej divízii, z ktorej sa tak stala 24. strelecká divízia 3. formovania. V roku 1957 bola pretvorená na 24. motostreleckú divíziu.   

159. Dnesterský opevnený rajón

(používa sa aj názov 159. pevnostná brigáda)

Veliteľ: generálmajor Ivan Nikolajevič Vinogradov

Zloženie 159. Dnesterského opevneného rajónu:

• 20. samostatný guľometno-delostrelecký prápor  (veliteľ S. K. Ščerbakov)
• 361. samostatný guľometno-delostrelecký prápor  (veliteľ I. P. Subeliani)
• 491. samostatný guľometno-delostrelecký prápor  (veliteľ S. J. Narykov)
• 493. samostatný guľometno-delostrelecký prápor  (veliteľ A. I. Siňkov)
• 494. samostatný guľometno-delostrelecký prápor  (veliteľ V. S. Bogojavlenský)
• 496. samostatný guľometno-delostrelecký prápor  (veliteľ M. D. Staroverov)
• 500. samostatný guľometno-delostrelecký prápor  (veliteľ I. V. Sotnikov)
• 272. samostatná spojovacia rota
• samostatná prieskumná rota

Plný názov opevneného rajónu:

159. Dnesterský Radom Červenej zástavy a Radom Bohdana Chmeľnického opevnený rajón

  Sformoval sa v jeseni 1941 ako 159. poľný opevnený rajón vo Vysokovsku pod Klinom (niesol aj názov „Klinský“). Špeciálne vojská, ktoré tvorili poľný opevnený rajón, boli organizované do samostatných guľometno-delostreleckých oddielov. Do bojov bol po prvýkrát nasadený počas bitky o Moskvu. Od decembra 1941 bol veliteľom 159. opevneného rajónu plk. I. N. Vinogradov. V septembri 1942 boli jednotky 159. poľného opevneného rajónu premiestnené k Stalingradu a podriadené veleniu Donského frontu. V zime 1942-1943 bol 159. poľný opevnený rajón zaradený do zostavy 66. armády. V lete 1943 sa zúčastnil Kurskej bitky. V polovici decembra 1943 jednotky 159. poľného opevneného rajóna prešli rieku Dneper, v apríli 1944 vstúpili na územie Rumunska. 159. poľný opevnený rajón sa zúčastnil bojov v Stalingradskej bitke, Korsuň-ševčenkovskej a ďalších operáciách. Za vynikajúce bojové zásluhy v bojoch o mesto Chotin a úspešné prekročenie rieky Dnester bol 159. poľnému opevnenému rajónu v apríli 1944 udelený čestný názov „Dnesterský“. Zúčastnil sa aj oslobodzovania Maďarska a Československa. Na území Československa sa zúčastnil bojov o Košice, Spišskú Novú Ves, Oravu, Ostravu, Opavu a Hradec Králove. Časť jednotiek 159. opevneného rajónu po oslobodení Spišskej Novej Vsi postupovala v smere Levoča – Tvarožná – Kežmarok – Spišská Belá – Ždiar do Poľska, časť v smere Jánovce – Poprad – Svit – Štrba k Liptovskému Mikulášu.      

108. gardový samohybný delostrelecký pluk 

 Veliteľ: major Peter Vasilievič Frolov

Plný názov pluku:

108. gardový samohybný delostrelecký Novorosijský Radom Červenej zástavy a Radom Bohdana Chmeľnického vyznamenaný pluk

  Sformovaný bol v lete 1943 ako 386. samostatný protitankový delostrelecký pluk. Po bojoch pod Kyjevom bol pluk pretvorený na 108. samostatný gardový stíhací protitankový pluk. 16. septembra 1943 bol pluku za bojové zásluhy v bojoch o mesto Novorosijsk udelený čestný názov „Novorosijský“.  Druhýkrát bol sformovaný 12. septembra 1944 na základoch 108. samostatného gardového stíhacieho protitankového pluku. Vo svojej výzbroji mal ľahké samohybné delá SU-76M. Od 10. decembra 1944 bol veliteľom pluku gard. mjr. P. V. Frolov. Od 1. decembra 1944 bol 108. gardový samohybný delostrelecký pluk v zostave 18. armády 4. ukrajinského frontu. Pluk sa zúčastnil bojov o Dneper, Kyjevskej, Proskurovsko-černovickej, Ľvovsko-sandomírskej operácie, oslobodenia Poľska, Maďarska a Československa. Počas oslobodzovania Československa sa pluk zúčastnil bojov o Košice, Kežmarok, Liptovský Mikuláš a Ostravu.    

  1. československý armádny zbor v ZSSR  

Veliteľ: brigádny generál Ludvík  Svoboda

Náčelník štábu: major Bohumír Lomský

Oslobodzovania okresov Poprad a Kežmarok sa zúčastnili jednotky 1. čs. armádneho zboru:

1. československá samostatná brigáda

 Veliteľ: plukovník Jan Satorie

Zloženie 1. čs. samostatnej brigády:

• štábna rota
• 1. peší prápor
• 2. peší prápor
• 3. peší prápor
• 1. prápor samopalníkov
• 2. spojovací prápor
• 3. ženijný prápor
• 1. protilietadlový oddiel
• 1. delostrelecký pluk
• 2. delostrelecký pluk
• prieskumná rota
• autorota
• zdravotný prápor

1. československá samostatná brigáda

  Základom brigády sa stal 1. čs. samostatný prápor v ZSSR a 1. čs. záložný pluk v Buzuluku. V dňoch 9. a 10. mája 1943 sa tieto jednotky sústredili v Novochopersku. V dobe od 10. do 30. mája niesla brigáda názov „Československá vojenská jednotka v ZSSR“. Od 30. mája podľa rozhodnutia MNO mala názov 1. čs. pešia brigáda. Neskôr sa názov zmenil na 1. samostatná brigáda a nakoniec na 1. čs. samostatná brigáda. Veliteľom brigády bol v tej dobe plk. Jan Kratochvíl. Po reorganizácii 1. samostatného práporu a záložného pluku bol vytvorený 1. peší prápor, tanková rota, prieskumná rota, protitanková rota, spojovacia rota, batéria protitankových kanónov, batéria podpory pechoty, protilietadlová batéria, ženijná rota, dôstojnícka, poddôstojnícka škola a škola vodičov áut. Ku dňu 20. mája 1943 mala brigáda 2125 ľudí. Dňa 2. júla 1943 prileteli zo Stredného východu k brigáde 9 dôstojníci a 9. septembra 1943 dorazili aj čs. dôstojníci z Anglicka. 11. júna 1943 bol za veliteľa 1. čs. samostatnej brigády vymenovaný plk. Ludvík Svoboda. Do septembra 1943 vykonávala brigáda bojový výcvik a 10. septembra 1943 bola uznaná ako bojaschopná. Pred odchodom na front koncom septembra 1943 mala 1. čs. samostatná brigáda počet 3517 osôb. Začiatkom októbra 1943 bola brigáda nasadená v bojoch o Kyjev. 6. novembra 1943 sa podieľala na hlavnom útoku na mesto a jej príslušníkom sa podarilo prebojovať do severnej časti Kyjeva. Ďalej sa 1. čs. samostatná brigáda zúčastnila bojov v Dnepersko-karpatskej, Žitomírsko-berdičevskej a Korsuň-ševčenkovskej operácii. Medzi významné boje brigády okrem Kyjeva, patrili aj boje o Bielu Cerkev a Žaškov. V jeseni 1944 sa v rámci 1. čs. armádneho zboru v ZSSR zúčastnila bojov v Karpatsko-duklianskej operácii. Od 12. januára 1945 bol veliteľom brigády plk. Jan Satorie.  Po vstupe na územie Československa sa brigáda zúčastnila oslobodzovania Zborova, bojov na Branisku, oslobodenia Kežmarku, Liptovského Hrádku, Liptovského Mikuláša, bojov o Veľkú a Malú Fatru, Javorníky a bojov na Morave.                                                                          

  Príslušníci 1. čs. brigády sa 17. mája 1945 zúčastnili slávnostnej vojenskej prehliadky v Prahe. Brigáda bola ako celok vyznamenaná Radom Suvorova II. stupňa, Radom Bohdana Chmeľnického I. stupňa, Československým vojnovým krížom 1939 a Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom. 15. mája 1945 1. čs. samostatná brigáda zanikla a z jej jednotiek vznikla 1. čs. divízia, ktorá bola 25. mája 1945 pretvorená na 1. divíziu. V októbri 1945 bola reorganizovaná na 1. motorizovanú divíziu a v marci 1946 na 1. rýchlu divíziu. V marci bola pretvorená na 5. rýchlu divíziu a v januári 1951 na 5. mechanizovanú divíziu. Dňa 9. mája 1955 bolo divízii vrátené pôvodné číslo „1“ (1. mechanizovaná divízia) a jej názov bol rozšírený na „Kyjevská, Bielocerkevská, Dukelsko-Prešovská, Popradská, Klementa Gottwalda“. V tejto podobe divízia zotrvala až do konca roka 1992. Od 1. januára 1993 bola pretvorená na 1. tankovú divíziu. V júli 1994 z tankovej divízie vznikla 1. mechanizovaná brigáda.

3. československá samostatná brigáda 

 Veliteľ: brigádny generál Karel Klapálek

Zloženie 3. čs. samostatnej brigády:

• štábna rota
• 4. peší prápor
• 5. peší prápor
• 6. peší prápor
• 2. prápor samopalníkov
• 4. spojovací prápor
• 2. ženijný prápor
• 3. protilietadlový oddiel
• 3. delostrelecký pluk
• 4. delostrelecký pluk
• prieskumná rota
• autorota
• zdravotná rota

3. československá samostatná brigáda

  V priebehu  mája 1944 príliv nováčikov do čs. vojenských jednotiek rýchle pokračoval. Začali sa preto reorganizovať existujúce jednotky a zároveň vznikali nové. Jedným z najdôležitejších krokov bolo bezpochyby založenie 3. čs. samostatnej brigády. Velenie 1. ukrajinského frontu vydalo 23. mája 1944 rozkaz dňom 15. júna 1944 sformovať 3. čs. brigádu s rovnakou organizáciou a rovnakými počtami, ako má 1. čs. brigáda. Veliteľom 3. čs. brigády sa stal pplk. Střelka. Do tejto novej jednotky boli zaradení prevažne nováčikovia z Volyne – Volyňskí Česi. Tí vynikali nadšením, no mali minimálne vojenské znalosti. Väčšina z nich neprešla ani základnou vojenskou službou alebo prešli výcvikom v poľskej armáde, ktorý bol už zastaralý. 3. čs. brigáda tak musela byť stavaná úplne od základu, od taktického, technického a poradového výcviku jednotlivca. Týkalo sa to predovšetkým peších práporov. Preto hneď od vzniku brigády v polovici júna až do konca augusta 1944 prebiehal intenzívny výcvik. Koncom júna už prebehli ostré školné streľby. K 3. čs. brigáde bola od náhradného pluku premiestnená aj poddôstojnícka škola. Podľa rozkazu veliteľa 1. čs. armádneho zboru sa mala 3. čs. brigáda do 8. augusta sústrediť v priestore Dobrjany – Brodky – Podsemno. Tu 3. čs. brigáda pokračovala v ďalšom výcviku. Dovtedy však boli v 3. čs. brigáde postavené len dva pešie prápory a prápor samopalníkov. Po dlhom presune sa mali 9. septembra 1944 jednotky brigády sústrediť v priestore mesta Dukla. Od septembra 1944 do marca 1945 bol veliteľom brigády brig. gen. Karel Klapálek. Prvých bojov sa príslušníci 3. čs. brigády zúčastnili v Karpatsko-duklianskej operácii. Po oslobodení východného Slovenska sa brigáda zúčastnila bojov pri Liptovskom Mikuláši, bojov o Veľkú a Malú Fatru a svoju bojovú cestu zakončila oslobodením Moravy. Príslušníci 3. čs. brigády sa zúčastnili oslobodenia miest Bardejov, Levoča, Ružomberok, Žilina. Jednotky brigády oslobodzovali aj obce okresov Poprad a Kežmarok. V smere od Levoče postupovali v smere Vlkovce – Vrbov – Huncovce – Vysoké Tatry. Koncom januára 1945 vrchné velenie Červenej armády udelilo 3. čs. samostatnej brigáde čestné pomenovanie „Prešovská a Popradská“.

  Brigáda bola ako celok vyznamenaná Radom Alexandra Nevského. Dňa 18. mája 1945 bola reorganizovaná na 3. pešiu divíziu. V povojnovom období sa divízia najskôr podieľala na strážení hraníc od Klatov po Slavonice. Následne zaujala priestor mierového rozmiestnenia v oblasti Holešova, Uherského Hradišťa, Hodonína a Břeclavi. Veliteľstvo divízie sa usídlilo v Kroměříži. Na jeseň 1945 bola reorganizovaná na 3. motorizovanú divíziu a na jar 1946 na 3. rýchlu divíziu. Na jar 1951 bola pretvorená na 13. mechanizovanú divíziu a 12. septembra 1952 jej bol prepožičaný historický názov „Prešovská“. Dňa 9. mája 1955 bolo divízii vrátené pôvodné číslo „3“ (3. mechanizovaná divízia) a jej názov sa rozšíril na „Dukelsko-Prešovská, Popradská, Žilinská, Antonína Zápotockého“. V lete 1958 bola reorganizovaná na 3. motostreleckú divíziu. V tejto podobe divízia zotrvala až do začiatku 90-tych rokov. V roku 1994 sa stala základom pre 7. mechanizovanú brigádu. 8. mája 1999 prijala 7. mechanizovaná brigáda v Kroměříži, ktorá bola priamym pokračovateľom 3. čs. samostatnej brigády, pomenovanie „Dukelská“. 

Nemecké a maďarské jednotky

  Po generálnej ofenzíve vojsk Červenej armády v Poľsku sa začala nemecká obrana rozpadať. Aj situácia nemeckých vojsk, brániacich sa na území východného Slovenska, sa výrazne zhoršila a boli nútené sťahovať sa smerom na západ. 18. januára 1945 v noci po ofenzíve sovietskej 1. gardovej armády začala v smere Bardejov – Stará Ľubovňa – Spišská Stará Ves – Nowy Targ ustupovať 253. pešia divízia Wehrmachtu a po ofenzíve 18. armády v smere Košice – Spišská Nová Ves – Poprad nemecká 254. pešia divízia. Spolu s týmito pešími divíziami ustupovali aj ďalšie nemecké a maďarské jednotky, ktoré boli súčasťou XI. Armádneho zboru 1. tankovej armády skupiny armád „A“. Z maďarských jednotiek cez územie okresov Poprad a Kežmarok ustupovali jednotky 16. pešej divízie a 2. náhradnej poľnej divízie zo zostavy V. armádneho zboru 1. maďarskej kráľovskej armády.   

Cez územie okresov Poprad a Kežmarok ustupovali a bránili sa tu tieto jednotky:

1. tanková armáda

Veliteľ: generálplukovník Gotthard Heinrici

V jej zostave bol začlenený:

XI. armádny zbor

Veliteľ: generál pechoty Rudolf Bünau

V jeho zostave boli začlenené:

253. pešia divízia Wehrmachtu

Veliteľ: generálporučík Carl Becker

Zloženie 253. pešej divízie:

• peší pluk 453
• peší pluk 464
• peší pluk 473
• delostrelecký pluk 253
• protitankový oddiel 253
• prieskumný oddiel 253
• pionierský prápor 253
• spravodajský oddiel 253
• sanitný oddiel 253
• poľný náhradný prápor 253

254. pešia divízia Wehrmachtu

Veliteľ: generálmajor Richard Schmidt

Zloženie 254. pešej divízie:

• granátnický pluk 454
• granátnický pluk 474
• granátnický pluk 484
• delostrelecký pluk 254
• divízny strelecký prápor 254
• poľný náhradný prápor 254
• ženijný prápor 254
• oddiel stíhačov tankov 254
• divízny spravodajský oddiel 254
• divízne zásobovacie veliteľstvo 254 

1. maďarská kráľovská armáda

Veliteľ: generálplukovník László Dezsö

V jej zostave bol začlenený:

V. armádny zbor

Veliteľ: generálmajor Ibrányi Mihály

V jeho zostave boli začlenené:

16. pešia divízia

a

2. náhradná poľná divízia

Zloženie týchto maďarských divízií sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť.