Odbojári z Malého Slavkova
17. februára 1945 nastúpil vojenskú službu k Náhradnému pluku v Poprade. Tu bol zaradený do 1. československého armádneho zboru v ZSSR ako vojak 1. čs. samostatnej brigády - 3. pešieho práporu. Zúčastnil sa bojov o Liptovský Mikuláš. Dňa 7. marca 1945 padol v obci Smrečany pri Liptovskom Mikuláši. Pochovaný je na vojenskom cintoríne na výšine Háj nad Liptovským Mikulášom.
Michal Maniak
Narodil sa 10. decembra 1923 v Plavnici. Na základnú prezenčnú službu narukoval dňa 1. októbra 1943 k Pešiemu pluku 2 v Bardejove. Ako vojak slovenskej armády pôsobil v obciach Gaboltov – Kružľov – Kríže pri Bardejove. V čase vypuknutia Slovenského národného povstania bol doma na riadnej dovolenke. Do kasární sa však už nevrátil a dobrovoľne sa prihlásil k skupine "železného kapitána" Jána Staneka v priestore Červená Skala - Telgárt. V tejto skupine sa zúčastnil všetkých bojov o Červenú Skalu - Telgárt - Pohorelú - Staré Hory, kde po čiastočnom potlačení SNP skončil svoju bojovú činnosť 30. októbra 1944. Domov do Malého Slavkova sa vrátil 15. decembra 1944. Toho istého dňa neďaleko Malého Slavkova pod lesíkom núdzovo pristálo sovietske lietadlo. V lietadle bol pilot a pozorovateľ, ktorých Michal Maniak tajne prepravil k miestnym cigánom, u ktorých sa ukrývali až do oslobodenia obce.
Dňa 17. februára 1945 bol prezentovaný k Náhradnému pluku v Poprade, kde ešte toho dňa bol poslaný na 10 - dňový bojový výcvik do Výcvikového strediska na Štrbské Pleso. Dňa 26. februára 1945 bol zaradený do lyžiarskeho práporu 1. čs. armádneho zboru v ZSSR k 1. rote automatčíkov. Zúčastnil sa bojov o Liptovský Ján - Demänovskú dolinu - Liptovský Mikuláš. Po dobytí Liptovského Mikuláša sa jeho tylová jednotka presúvala cez Ružomberok - Ľubochňa - Martin. Z Martina bola jeho jednotka nasadená na očisťovacie akcie proti Nemcom do Rajeckej doliny - Kunerádsky zámok a okolie. Práve pri tejto akcii bol dňa 18. apríla 1945 ranený do ľavej nohy a odsunutý do nemocnice v Martine a neskôr do Ružomberka, kde ho dňa 9. mája 1945 zastihlo skončenie 2. svetovej vojny. Vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku sa liečil do 9. júla 1945. Od 10. júla 1945 do 7. marca 1946 bol pridelený k pohraničnej stráži ako strážny. Dňa 8. marca 1946 bol demobilizovaný a prepustený do civilného života. Od roku 1948 do roku 1968 vykonával rôzne funkcie na MNV v Malom Slavkove. Začiatkom 50-tych rokov bol organizátorom JRD v obci. Zomrel 14. júla 1991.
Boli mu udelené medaily a vyznamenania:
Rad SNP I. stupňa
Rad SNP II. stupňa
Pamätná medaila Radu Slovenského národného povstania
Pamätná medaila k 25. výročiu Víťazného februára
Pamätná medaila k 20. výročiu SNP
Pamätná medaila k 30. výročiu oslobodenia ČSSR
Pamätná plaketa Memoriálu padlých automatčíkov
17. februára 1945 bol prezentovaný do čs. brannej moci k Náhradnému pluku v Poprade. Tu bol zaradený do 1. československého zboru v ZSSR ako príslušník 1. čs. samostatnej brigády ku guľometnej rote 3. pešieho práporu. Odtiaľ bol poslaný na výcvik do neďalekého Svitu. Začiatkom marca 1945 bol nasadený do bojov v obci Smrečany pri Liptovskom Mikuláši. Bojov sa zúčastnil až po obec Količin na Morave. Dňa 6. mája 1945 bol práve v obci Količin ranený črepinou nepriateľskej míny do pravého ramena. Bolo to dva dni pred koncom 2. svetovej vojny. Od 7. mája 1945 do 31. augusta 1945 bol liečený v Baťovej nemocnici v Zlíne na Morave. Od 1. septembra 1945 do 11. decembra 1945 vo Vojenskej nemocnici 1 v Bratislave. Dňa 12. decembra 1945 bol prezentovaný vo Vojenskej invalidovni v Bratislave. 23. marca 1946 bol prepustený z brannej moci do zálohy. Zomrel 29. januára 1995.
Boli mu udelené medaily a vyznamenania:
Medaila Za zásluhy (1942)
Pamätný odznak 1. stupňa
Medaila Za chrabrosť pred nepriateľom (1948)
Pamätná medaila k 20. výročiu oslobodenia ČSSR
Pamätná medaila k 30. výročiu oslobodenia ČSSR
Medaila Zaslúžilý bojovník proti fašizmu
Čestný odznak ÚV SZPB
Boli mu udelené medaily a vyznamenania:
Pamätná medaila k 20. výročiu oslobodenia ČSSR
a iné
V roku 1948 stal členom miestneho národného výboru v Malom Slavkove a pôsobil v ňom až do roku 1973. Okrem toho vykonával rozličné vedúce funkcie aj v oblasti kultúry, za čo získal aj viaceré ocenenia. Zomrel 14. septembra 2000.
Boli mu udelené medaily a vyznamenania:
Pamätná medaila Radu Slovenského národného povstania
Pamätná medaila k 20. výročiu SNP
Pamätná medaila k 25. výročiu Víťazného februára
Pamätná medaila k 30. výročiu oslobodenia ČSSR
Odznak Verní odkazu SNP 1944 - 1974
Dňa 17. februára 1945 nastúpil v Poprade do činnej služby k 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR. Pridelený bol k 1. čs. samostatnej brigáde - 1. práporu samopalníkov k 2. rote. Zúčastnil sa bojov na úseku Liptovský Svätý Ján - Liptovský Hrádok - Okoličné - Závažná Poruba - Liptovský Mikuláš - Ružomberok. 20. marca 1945 bol povýšený na desiatnika a určený za veliteľa čaty samopalníkov. 5. apríla 1945 po dosiahnutí Rybárpoľa (miestna časť Ružomberka) bol stiahnutý do Matejoviec pri Poprade, kde mala 1. čs. brigáda autodielne a opravovne. Tu pracoval až do skončenia 2. sv. vojny ako automechanik. 26. júna 1945 sa autodielňa presťahovala do českého Přelouča. Tam bol dňa 29. augusta 1945 demobilizovaný. V roku 1948 sa aj Martin Majerčák stal členom miestneho národného výboru v Malom Slavkove. Zomrel 20. marca 1997.
Boli mu udelené medaily a vyznamenania:
Medaila maršala Žukova
a iné
Bolo mu udelené medaily a vyznamenania:
Pamätná medaila k 20. výročiu oslobodenia ČSSR
Štefan Majerčák
Narodil sa 18. decembra 1920 v Malom Slavkove. NA základnú vojenskú službu nastúpil 1. októbra 1941 k Veliteľstvu pracovných práporov IV. v Podolínci. Počas celej služby vykonával spojku veliteľa práporu. Do zálohy bol preložený 1. októbra 1943, ale naďalej bol ponechaný v činnej vojenskej službe z dôvodu brannej pohotovosti štátu. 9. mája 1944 bol z činnej služby prepustený. Do činnej služby znova nastúpil 18. februára 1945. Prezentovaný bol k 1. čs. náhradnému pluku v Poprade, kde bol zaradený k 2. rote Samostatného práporu lyžiarov automatčíkov. V zostave 1. československého armádneho zboru v ZSSR sa so svojou rotou zúčastnil bojov od Liptovského Svätého Jána po Liptovský Mikuláš ako samopalník. 23. apríla 1945 bol ranený do ľavej nohy črepinou. Od 1. júna 1945 do 10. októbra 1945 vykonával mimoriadnu činnú vojenskú službu. 30. októbra 1945 bol preložený z činnej služby do zálohy. V roku 1948 sa stal členom miestneho národného výboru v Malom Slavkove. Zomrel 13. septembra 1964.
Jozef Klein
Narodil sa 28. decembra 1918 v Malom Slavkove. Základnú vojenskú službu nastúpil 10. januára 1940 k Pešiemu pluku 1 v Levoči. Od 10. januára do 15. marca 1940 tu vykonal základný výcvik. Od 16. marca 1940 do 26. júla 1942 vykonával službu pri Pešom pluku 5 v Levoči ako pisár. Dňa 27. júla 1942 odišiel s Rýchlou divíziou na východný front, kde sa zúčastnil ťaženia proti ZSSR. Na fronte pôsobil ako účtovník veliteľstva "Dávid". Z východného frontu sa vrátil 4. júla 1943. Od 5. júla 1943 do 3. septembra 1943 vykonával strážnu službu pri Pešom pluku v Levoči. 3. septembra 1943 bol prepustený do zálohy. 1. októbra 1941 bol povýšený na slobodníka a 16. januára 1943 na desiatnika. Dňa 19. februára 1945 bol zaradený do čs. brannej moci. Nastúpil k 1. čs. náhradnému pluku v Poprade, kde bol pridelený k protitankovým delostrelcom. Od 4. marca 1945 do 8. mája 1945 sa zúčastnil bojov na úseku Liptovský Mikuláš – Hovězí – Vsetín ako obsluha protitankového dela. Dňa 29. júna 1945 bol preložený do zálohy a z posádky v Nitre sa vrátil domov do Malého Slavkova. Zomrel dňa 10. júna 1992.
Boli mu udelené medaily a vyznamenania:
Medaila Za zásluhy (1943)
Pamätný odznak 1. stupňa
Jozef Klein (sediaci prvý zľava) počas základnej vojenskej služby v Levoči
Ján Siska
Narodil sa 9. októbra 1923 v Malom Slavkove. Dňa 1. októbra 1943 nastúpil k vykonaniu vojenskej prezenčnej služby k Pešiemu pluku 5 v Levoči. Neskôr bol preložený do Nitry, kde slúžil do roku 1944. V máji 1944 bol premiestnený k Výcvikovému stredisku na Oremov Laz, kde vykonával službu ako obsluha delostreleckej strelnice. Tu sa v auguste 1944 aktívne zapojil do príprav Povstania. Podieľal sa na zásobovaní povstalcov zbraňami a muníciou. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa celá jednotka, v ktorej slúžil Ján Siska pridala k povstalcom. Začiatkom septembra 1944 bola jeho batéria presunutá do blízkosti maďarských hraníc. Zúčastnil sa bojov pri Modrom Kameni. Odtiaľ bola batéria presunutá do priestoru Zvolen – Budča – Kremnica, kde sa ako veliteľ čaty zúčastnil ďalších bojov. Po silnom nápore nemeckých vojsk boli nútení ustúpiť k Banskej Bystrici a ďalej smer Staré Hory. Koncom októbra 1944 boli v priestore Staré Hory bombardovaní nemeckým letectvom. Po bombardovaní jeho jednotka prestala existovať a všetci vojaci sa rozišli do okolitých hôr. Tam sa Ján Siska rozhodol, že sa vráti domov do Malého Slavkova. Lesmi sa spolu so svojimi štyrmi spolubojovníkmi vybrali smerom na Poprad. Dostali sa do blízkosti Čierneho Balogu, kde aj prenocovali. Na druhý deň pokračovali ďalej a spolu došli až po Červenú Skalu, kde sa rozišli a sám ďalej postupoval smerom na Vernár. Do Vernára sa dostal s povozom, ktorý bol v blízkosti obce po drevo. Roľník ho zviezol až do svojej stodoly, a keďže mal stále na sebe vojenskú uniformu, tak mu ponúkol civilné šaty. Dovolil mu v stodole prenocovať a ráno vyrazil Ján Siska ďalej. Cez Kvetnicu a Poprad sa do Malého Slavkova konečne dostal 10. novembra 1944. Cesta mu trvala spolu 13 dní. V Malom Slavkove sa zdržiaval v rodičovskom dome. Niekto ho však udal a žandári ho z domu odviedli do Kežmarku na výsluch. Šťastím bolo, že bol udaný práve žandárom a nie Gestapu. V tom čase totiž prebiehali na kežmarskom hrade popravy. Žandári ho po výsluchu pustili domov, ale musel im sľúbiť, že sa nebude zdržiavať doma. Tak sa Ján Siska znovu musel skrývať v lesoch Vysokých Tatier až do príchodu oslobodzujúcich jednotiek. Po oslobodení obce sa vrátil späť a stal sa príslušníkom národných milícii.
15. februára 1945 sa prihlásil v Poprade k 1. čs. náhradnému pluku. Po krátkom výcviku bol neskôr preložený k armádnemu umeleckému súboru Víta Nejedlého. Zo súborom prešiel celú republiku až po Prahu. Z Prahy bol preložený k Vojenskej oblasti 4 do Bratislavy, kde následne pôsobil na osvetovom oddelení. Dňa 8. marca 1946 bol prepustený na trvalú dovolenku. V roku 1946 sa stal predsedom miestnej organizácie KSS v Malom Slavkove a neskôr podpredsedom MNV. Od roku 1948 do roku 1949 vykonával funkciu komisára obce. Od roku 1949 do roku 1951 pôsobil ako referent na ONV v Kežmarku. Od roku 1952 do roku 1960 pôsobil vo funkcii tajomníka ONV v Kežmarku. Od roku 1961 pracoval v podniku STS Kežmarok ako vedúci dielne. Zomrel dňa 26. októbra 1995 v Kežmarku.
Boli mu udelené medaily a vyznamenania:
Medaila 50. rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941-1945
Medaila Zaslúžilý bojovník proti fašizmu
a ďalšie
Štefan Džubas
Narodil sa 14. augusta 1919 v Malom Slavkove. Dňa 10. januára 1940 nastúpil na vojenskú prezenčnú službu k Pešiemu pluku 9 v Poprade, kde bol zaradený ako vojak k 9. rote. Po vykonaní základného výcviku absolvoval ďalší odborný výcvik v guľometnej rote. 1. októbra 1940 bol preložený k Pešiemu pluku 5 v Poprade. Odtiaľ bol odvelený na slovensko – maďarské hranice, kde vykonával strážnu službu ako vojak 17. pohraničnej roty do 3. januára 1941. Od 4. januára 1941 vykonával strážnu službu v Pešom pluku 5 v Poprade. 26. júna 1941 bol odoslaný na východný front. Počas ťaženia proti Sovietskemu zväzu konal službu pri Rýchlej divízii až do 24. apríla 1942. Po návrate na Slovensko pokračoval v službe pri Pešom pluku 5, v 2. pochodovej rote v Poprade. Dňa 3. septembra 1943 bol prepustený na trvalú dovolenku.
17. februára 1945 bol zaradený do československej brannej moci. Prezentovaný bol k 1. čs. náhradnému pluku v Poprade ako vojak a zaradený k 3. čs. samostatnej brigáde. V jej radoch sa od 18. februára 1945 do 10. marca 1945 zúčastnil ťažkých bojov pri Liptovskom Mikuláši. 4. apríla 1945 bol preložený k 1. čs. samostatnej brigáde. Do 5. septembra 1945 konal službu v náhradnom prápore Pešieho pluku 7. Dňa 6. septembra 1945 bol prepustený do pomeru mimo činnej služby. V roku 1953 sa z Malého Slavkova odsťahoval do Kežmarku. Zomrel 15. apríla 2007 v Kežmarku.
Boli mu udelené medaily a vyznamenania:
Medaila Za zásluhy (1942)
Pamätný odznak I. stupňa
Odznak Rýchlej divízie
Eduard Lizák
Narodil sa 4. februára 1922 v Malom Slavkove. Dňa 1. októbra 1943 bol prezentovaný k vykonaniu pracovnej prezenčnej služby k Pracovnému práporu IV. Do 15. novembra 1943 vykonal základný vojenský výcvik. Následne absolvoval poddôstojnícku školu pešieho práporu, ktorú ukončil 31. januára 1944 ako veliteľ pešieho družstva. Do 27. augusta 1944 vykonával pracovnú službu. 28. augusta 1944 bol odvelený na práce do Nemecka. Z Nemecka sa vrátil 15. decembra 1944. Dňa 29. apríla 1945 nastúpil k Pešiemu pluku 2, kde bol prezentovaný k dokončeniu prezenčnej služby. V Poprade bol 2. mája 1945 prezentovaný k 1. čs. náhradnému pluku. Tu po absolvovaní samopalného výcviku pôsobil ako inštruktor nováčikov. 15. júna 1945 bol povýšený na desiatnika. Do 18. marca 1946 konal službu vo vojenskej železničnej stráži. 19. marca 1946 bol prepustený z činnej služby a preložený do zálohy. Neskôr sa z Malého Slavkova odsťahoval do obce Branč pri Nitre. Zomrel dňa 1. októbra 1991.
Jozef Štancel
Narodil sa 11. januára 1917 v Malom Slavkove. Na základnú vojenskú službu nastúpil 1. marca 1939 k Pešiemu pluku 14. Po vykonaní základného výcviku bol 1. apríla 1939 pridelený do kuchyne ako kuchár, keďže bol vyučený mäsiar. 30. novembra 1939 bol preložený k Pešiemu pluku 6 v Ružomberku, kde taktiež vykonával službu ako kuchár do 30. septembra 1940. Dňa 1. októbra 1940 bol preložený do zálohy. 16. februára 1945 bol v Poprade prezentovaný k 1. čs. náhradnému pluku. Zaradený bol k 1. čs. samostatnej brigáde. Ako obsluha mínometu sa od 26. februára 1945 zúčastnil bojov pri Liptovskom Mikuláši. Následne sa zúčastnil ďalších oslobodzovacích bojov na území Slovenska a Moravy, a svoju bojovú púť zakončil 9. mája 1945 v Prahe.
Michal Majerčák
Narodil sa 25. septembra 1917 v Malom Slavkove. K vykonaniu vojenskej prezenčnej služby nastúpil dňa 10. januára 1940 k Jazdeckému priezvednému oddielu 3 v Humennom. Do 31. marca 1940 tu vykonával výcvik pri 1. eskadróne. Na druhý deň, 1. apríla 1940 bol preložený k 3. eskadróne Jazdeckého priezvedného oddielu 3 do Trebišova. Od 1. apríla 1940 do 1. júla 1940 absolvoval poddôstojnícku školu v Trebišove. Po vykonaní ďalšieho jazdeckého výcviku bol 13. augusta 1940 preložený k ťažkej eskadróne Jazdeckého priezvedného oddielu 2 do Michaloviec, kde konal službu ako pisár na veliteľstve oddielu. 16. septembra 1940 bol povýšený na slobodníka a 16. februára 1941 na desiatnika. Dňa 16. marca 1941 bol prepustený na trvalú dovolenku ako prebytočný. 11. júla 1941 nastúpil k pokračovaniu vojenskej služby k Jazdeckému priezvednému oddielu 2. Dňa 3. augusta 1941 bol znovu prepustený na trvalú dovolenku. K ďalšiemu pokračovaniu vojenskej služby nastúpil 23. augusta 1941 k ťažkej eskadróne Jazdeckého priezvedného oddielu 2 do Michaloviec. 10. januára 1942 bol preložený do zálohy. Po návrate do Malého Slavkova sa oženil a od roku 1942 žil v Batizovciach. 17. februára 1945 bol zaradený do čs. brannej moci a prezentovaný ako vojak k 1. čs. náhradnému pluku v Poprade. 19. februára 1945 bol prepustený do pomeru mimo činnej služby. Po návrate z vojenskej služby sa s rodinou vrátil späť do Malého Slavkova, no v roku 1950 odišiel natrvalo bývať do Kežmarku. Zomrel 25. decembra 1996 v Kežmarku.
Vojtech Perignát
Narodil sa 30. januára 1909 v Malom Slavkove. Po skončení ľudovej školy sa vyučil za obuvníka. Vojakom nebol a po vyučení pracoval ako obuvník. Po začatí druhej svetovej vojny sa od 15. marca 1939 zapojil do ilegálnej činnosti. 14. októbra 1940 bol zatknutý žandármi za rozširovanie protištátnych letákov. Najskôr bol väznený v Levoči a začiatkom roku 1941 bol prevezený do zaisťovacieho tábora v Ilave, kde ho vypočúvali a mučili, no svojich spolupracovníkov nevyzradil. Od svojho návratu z Ilavy v roku 1942 viedol v Malom Slavkove ilegálnu bunku Komunistickej strany Slovenska, ktorá bola riadená ilegálnou KSS v Kežmarku. 27. augusta 1944 bol Vojtech Perignát oboznámený na základe rozhodnutia ilegálneho Revolučného okresného národného výboru v Poprade, že do Povstania sa zapojí celý Spiš. V ilegálnej činnosti pokračoval až do 28. januára 1945, kedy bol Malý Slavkov oslobodený. V roku 1965 mu bola pri príležitosti 20. výročia oslobodenia ČSSR udelená Pamätná medaila. Zomrel 26. júla 1967 v Malom Slavkove, kde je aj pochovaný.
Odbojári pri pamätníku padlých v Malom Slavkove
(zľava doprava: Pompa A., Štancel J., Klein J., Maniak M., Nedoroščík J., Oravec J., Majerčák M., Majerčák Š., Siska J.)
9. mája 1963 bol v Malom Slavkove slávnostne odhalený pamätník padlým v 2. svetovej vojne. Neskôr bol na tento pamätník pripevnený kríž a po stranách pamätníka tabule s menami padlých v 1. svetovej vojne.
Malý Slavkov počas 2. svetovej vojny - v sekcii "Protifašistický odboj"